Výzva

Jeden týždeň v školskom roku môžu žiaci našej školy (od siedmeho ročníka) stráviť podľa svojich predstáv. Keďže ani v živote nie je všetko ideálne a zdroje sú obmedzené, aj pre tento týždeň platia isté obmedzujúce pravidlá, ktoré učia deti byť kreatívne a flexibilné. Voláme to VÝZVA.

Prečo to robíme a aký to má zmysel? 

Lebo samostatnosť, spolupráca a zodpovednosť je dôležitejšia ako vybrané slová a násobilka. ... Že nie?...Myslíte si, že budúci zamestnávatelia vašich detí ich budú na prijímacom pohovore skúšať násobilku a vybrané slová, alebo skôr ocenia ich samostatnosť, schopnosť spolupracovať a prijať zodpovednosť? Keď si budú vaše deti o pár rokov zakladať rodiny a rozhodovať sa s kým strávia zvyšok života v jednej rodine, vybrané slova ani malá násobilka asi nebudú tie najdôležitejšie kritériá. Ale to, či sa váš partner dokáže sám postarať o domácnosť, keď budete chorá, či dokáže spolupracovať alebo nechá všetko na vás alebo či dokáže prevziať zodpovednosť, to by zavážiť mohlo. Netvrdím, že vybrané slová a násobilka nie sú dôležité. Ale ak má niekto vysoko rozvinuté zručnosti ako je samostatnosť, spolupráca a zodpovednosť, tak sa tie vybrané slova a násobilku naučí sám, keď ich bude potrebovať. Keď vie niekto len tú násobilku a vybrané slová a nemá rozvinuté tzv. „mäkké“ zručnosti, bude to mať v živote ťažšie.

Lebo naučiť sa prijímať a zvládať výzvy je pre život dôležité. Naučiť sa prehrávať a robiť chyby je ešte dôležitejšie. Nie je dôležité koľkokrát padne boxer na kolená. Dôležité je, aby vstal vždy o jeden krát viac ako padne.

Lebo naučiť sa, že zmena je jediná istota, ktorá vás v živote čaká, je na nezaplatenie.

Takže ako to prebieha?

Žiaci dostanú primeranú mieru autonómie. Môžu sa samy rozhodnúť kam pôjdu, čo tam budú robiť a s kým strávia ten čas. Možnosť rozhodovať o tom, čo budem robiť je veľmi dôležitý prvok motivácie. Majú niekoľko mesiacov na prípravu a päť obmedzujúcich pravidiel:

1.       Týždeň strávia mimo Banskej Bystrice – pokiaľ nevyjdete z komfortnej zóny „mama hotel“, nemôžete prejaviť samostatnosť

2.       Rozpočet – 5€ na osobu na deň (strava, ubytovanie, doprava...) – zdroje sú obmedzené, priestor na spoluprácu

3.       Bez pomoci a podpory príbuzných – šanca prevziať zodpovednosť sám za seba, ísť na chatu k strýkovi by bolo obídenie pravidla č.2

4.       Minimálne jeden dospelý – bezpečnosť je dôležitá

5.       Bez mobilu – skutoční ľudia okolo mňa sú dôležitejší ako virtuálny svet

Siedmaci to už majú tento rok za sebou. Zvládli to. Naučili sa veľa užitočných vecí: že keď prší, do stanu môže natiecť voda, pitvať rybu, na koľko krajcov chleba sa dá natrieť jedna Májka, uvariť obed pre trinásť kamarátov...jednoducho dokázali sa postarať samy o seba. A hlavne, dokázali vydržať! Vo vytrvalom daždi pod stanom to už vyzeralo „na uterák“ a mnohí dospelí by to možno vzdali. Oni to zvládli až do konca. Rešpekt! Sú bohatší o skúsenosti, ktoré im už nikto nezoberie. Skúsenosť je neprenosná a nedá sa odbaviť prednáškou.

Zvládli to aj rodičia?

Keď sme si v pondelok ráno v Dúhe sadli s deťmi do kruhu a bavili sa o tom, čo za ten týždeň zažili a prežili, lebo reflexia je dôležitá, bol som na nich hrdý, ako to zvládli a že to celé úsilie pred tým malo zmysel. Na záver však prišiel okamih, z ktorého mi je ešte stále smutno. Podmienky výzvy splnili, až na tú poslednú – bez mobilu. Učiteľka na záver pripomenula, že je škoda, ak jeden účastník mal so sebou mobil. To by nebol až taký problém, v každom stáde sa predsa nájde jedna čierna ovca J A ten jeden „čierny pasažier“ sa možno cítil aj nepríjemne. Ale nebolo to tak. Deti sa postupne zažali priznávať: aj ja som mala mobil, aj ja, aj ja...na koniec vysvitlo, že mobil mali pri sebe takmer všetci. Obchádzanie pravidla sa stalo normou.

V škole by sme deti o tom, že celý týždeň mobil nepotrebujú, zrejme dokázali presvedčiť. Diskutovali sme s nimi na túto tému hodiny a hodiny...argumentovali, presviedčali, motivovali...a skoro sa nám to podarilo. Takmer všetky deti však prítomnosť mobilu zdôvodňovali rodičmi: „mne povedali rodičia, aby som si ho zobral“.

Aká je skúsenosť detí? Pravidlá sa dajú obchádzať. V tomto prípade dokonca v „tajnom“ spojení s rodičom za chrbtom učiteľa.

Aká je naša skúsenosť? Že pravidlo „bez mobilu“ sme zvolili správne, malo svoj zmysel. Len je pre nás výzvou zacieliť naše pôsobenie okrem žiakov aj na ďalšiu skupinu – rodičov.

Zatiaľ mi nie je celkom zrejmé, z čoho pramení viera niektorých rodičov, že jedno konkrétne technické zariadenie – mobil, dokáže ochrániť moje dieťa. Pre nezasvätených uvádzam, že jeden dospelý pri sebe mobil mal, takže prenos informácií bol zabezpečený. Lebo hlavný argument, ktorý uvádzali deti, a neviem či dospelí majú iný, bol: „čo ak sa ti niečo stane?“  Nie je to trochu nebezpečné? Učiť deti, že keď máš pri sebe mobil, si v bezpečí? Nemali by sme ich radšej naučiť používať svoju šedú hmotu v hlave?  Tú majú stále zo sebou, ale signál všade nie je a baterka sa tiež raz vybije.

Na záver sa ešte raz vrátim  k samotnej podstate a zmyslu VÝZVY. Pomôžem si slovami žiačok zo  základnej školy v Berlíne, kde zaviedli skutočne inovatívne spôsoby výučby založené a princípoch slobody a sebaregulovaného učenia. Tieto násťročné dievčatá píšu vo svojej knihe: "Ten, kto prevezme zodpovednosť, sa učí zvládať veci a nenechať si všetko postaviť hotové pred nos. To je dôležité pre život. A v škole by sme sa mali učiť pre život, ale nie je tam vlastne nič, za čo by sme mohli prevziať zodpovednosť. Ani za vyučovanie, ani za učebný plán, ani za podobu učebných priestorov, ani za výber učiteľov. Kde je tak veľa predpísané, neostáva veľa priestoru na zodpovednosť. Prečo je také ťažké nájsť miesto, kde by deti mohli prevziať zodpovednosť? Je to asi v tom, že mnoho dospelých nám pri plnení dôležitých úloh jednoducho nedôveruje. Myslia si, že na to nie sme dostatočne starí. Pokúšala som sa vypomáhať v jednej škôlke. "Je nám ľúto, ale o niečo také nemáme vôbec záujem. Príď, keď budeš staršia." Ako často som to už počula! Myslela som si, že vychovávateľky sa budú tešiť, keď im dobrovoľne pomôžem. Veď práve ony sú vraj také prepracované. A kto vlastne môže deťom lepšie rozumieť, než my, deti? Je ťažké prevziať zodpovednosť aj v útulku pre zvieratá. Prečo? To je dobrá otázka. Často počúvame, že sme príliš mladí. Pýtame sa: "Ako to? Na čo sme príliš mladí? Aby sme vyvenčili psov? Hladkali mačky? Roztrieďovali veci? Pozametali klietku?" Je to naozaj zábavné. Niekam zavoláme, ponúkneme sa, že preberieme zodpovednosť. A tí ľudia na druhom konci drôtu nám povedia: "Nejde to, nemáme nikoho, kto za teba prevezme zodpovednosť." Niekto iný na nás musí dávať pozor, aby sme sa naučili zodpovednosti. Čo si o nás vlastne myslia? Myslia si, že sme neschopní a nemusia nás brať vážne, pretože sme predsa len deti?"

 

Juraj Droppa

 

Nadaní motiváciou

„Nadaní motiváciou“

Prevzaté od PDCS.

Vysoká motivácia, teda schopnosť nadchnúť sa pre nejakú činnosť a vytrvať v nej, je pre úspech v živote väčšou výhodou, než vysoké IQ. Zhoduje sa na tom väčšina detských psychológov. Dôležitosť IQ u detí – už takmer sto rokov - výrazne nadhodnocujeme. Intelekt nie je pre úspech a pocity spokojnosti v živote až tak dôležitý. Psychológovia Adele a Allen Gottfriedovci dokonca navrhujú zaviesť zvláštne znejúci pojem, hovoria o špecifickom talente - deťoch, ktoré sú „nadaní motiváciou“ (“motivationally gifted”). Títo psychológovia vyše 40 rokov priebežne sledujú skupinu 130 detí v rámci tzv. Fullerton Longitudinal Study (http://psych.fullerton.edu/fls/). Od narodenia detí až do ich štyridsiatky sledovali, ako sa formoval ich život, ako sa v ňom odrazili ukazovatele počiatočných kognitívnych schopností, detskej zvedavosti, rodinnej klímy, prístupu učiteľov, stimulujúceho rodinného a školského prostredia, ako aj rôzne podoby odmien a trestov. Počas desiatok rokov sledovali až 18 000 faktorov u každého dieťaťa. Dnes sú tieto deti štyridsiatnikmi. Väčšina z nich vyštudovala rozličné školy a viac či menej úspešne sa aj uplatnili alebo neuplatnili v zamestnaniach, ktorým sa venujú. To, čo sa potvrdzovalo úplne systematicky, bolo zistenie, že na počiatočnom IQ až tak nezáležalo. 19% detí z náhodne vybratej detskej vzorky malo v ich 9-rokoch a neskôr dosť vysoké IQ. V štandardných testoch to bolo aj okolo 130 bodov, ale vysoký intelekt nebol rozhodujúcim ukazovateľom ich vzdelávacej a neskôr pracovnej úspešnosti. Väčšiu úlohu než intelekt v tomto kontexte zohrávala prirodzená schopnosť sebamotivácie - teda či mali deti intristickú potrebu objavovať a poznávať veci a javy okolo seba, či ich bavilo učenie, bez ohľadu na to, čo sa vyžadovalo alebo nevyžadovalo v škole. Statusové, materiálne alebo finančné odmeny za učenie, ktoré prichádzali zvonka, nemali z dlhodobého hľadiska takmer žiadny efekt. Ako najdôležitejšie sa ukázalo, vytvoriť pre dieťa učebný priestor v tom smere, kde dieťa prejavilo vlastný záujem. Rodičia mali tendenciu deliť poznávanie na „užitočné“ a „neužitočné“. Podľa toho aj ohraničovali aktivity, ktorým sa podľa nich dieťa má a nemá venovať. Nechápali, že to, čo sa v budúcnosti ukáže ako „užitočné“, spravidla dnes nevieme určiť. Výskum zaznamenal aj niekoľko zaujímavých drobnejších pozorovaní. Napríklad sa ukázalo, že rodičia, ktorí sami radi čítali, necielene fungujú ako inšpiratívny vzor. Ich deti čítajú častejšie a viac, než deti rodičov, ktorí nie sú „postihnutí čitateľskou vášňou“. Častejšie čítanie u týchto detí nakoniec viedlo k ich lepšej čitateľskej zdatnosti a neskôr aj k širšiemu prehľadu a napokon aj k porovnateľne vyššej úspešnosti v živote. Pritom nebolo rozhodujúce, koľko kníh mali rodičia v ich domácnosti, tento efekt sa prejavoval rovnako v chudobnejších aj bohatších rodinách. Intelektuálna „zvedavosť“ a snaha o samostatné proaktívne zmocňovanie sa sveta, ktorá sa prejavovala už u 9-ročných detí, sa v ich živote podobnom štýle prejavovala aj po niekoľkých desiatkach rokov. To nie sú až také novinky. Výskumníci podobné zistenia zdôrazňujú už dlho. Ako hovorí René Islas (z Národnej asociácie pre nadané deti), to, čo je prekvapujúce je skôr zatvrdilosť a štandardné myslenie tvorcov pedagogických koncepcií, monitorovania a hodnotenia parametrov vzdelávania v práci s talentovanými deťmi. Aj po desiatkach rokov takýchto zistení sa tam stále sledujú predovšetkým ukazovatele IQ a iných parametrov kognitívnych schopností, a nie motiváciu k učeniu. Na Slovensku to asi nebude výrazne iné. Škoda.

Článok od Rebeccy Hagherty je tu https://goo.gl/6N4t1s

Juraj Droppa

Domáce úlohy - čo hovoria odborníci

          Daniel H. Pink je autorom štyroch provokatívnych kníh o meniacom sa svete práce, ktoré boli preložené do 31 jazykov.  Referencie tu:  https://en.wikipedia.org/wiki/Daniel_H._Pink . Čo si myslí o motivácii si môžete pozrieť tu: https://www.ted.com/talks/dan_pink_on_motivation

                Vo svojej knihe: Čo nás poháňa – Drive, píše o domácich úlohách takto:

 

„Pomáhajú deťom domáce úlohy, ktoré dostávajú, aby sa naozaj niečo naučili? Alebo jednoducho kradnú ich voľný čas pre strnulosť a nesprávne návyky? Učitelia, predtým ako rozdáte ďalšie časovo náročné úlohy, prebehnite ich týmto testom domácich úloh.

Položte si tieto tri otázky:

1.       Ponúkam žiakom určitú autonómiu v tom ako a kedy majú túto úlohu spraviť?

2.       Podporuje táto úloha rozvoj tým, že by ponúkala nejakú originálnu, zaujímavú úlohu – ako protiklad k bezmyšlienkovitému preformulovaniu niečoho, čo sme už robili v škole?

3.       Chápu moji žiaci zmysel tejto úlohy? Môžu vidieť ako táto dodatočná domáca aktivita prispeje k niečomu väčšiemu, na čom trieda pracuje?

Ak je odpoveď na ktorúkoľvek z otázok nie, môžete úlohu prerobiť. A, rodičia, sledujte domáce úlohy svojich detí, aby ste vedeli, či podporujú záväzok alebo podriadenie? Nezabíjajme čas našich detí úlohami bez zmyslu. S trochou premýšľania a snahy môžeme zmeniť domáce úlohy na domáce učenie sa.“

 

                Robert Čapek je lektor, psychológ, učiteľ a didaktik. Referencie tu: http://robertcapek.cz/

Vo svojej knihe: Moderní didaktika: Lexikon výukových a hodnoticích metod, o domácich úlohách píše:

„Je dôležité od seba oddeliť 2 pojmy – domáce učenie a domáce úlohy. Domáce učenie je dôležitou súčasťou vzdelávania. Žiak by sa mal podľa vlastného záujmu a pod vedením rodičom zaoberať  tým, čo mu prinesie nové vedomosti a zručnosti, nejaký praktický úžitok. Patrí sem aj príprava na vyučovanie, učenie slovíčok, čítanie a ďalšie činnosti. Domáce učenie by malo byť zábavnou sociálnou interakciou, pri ktorej sa rodičia s deťmi pravidelne stretávajú  a vďaka ktorému majú častejší kontakt.

Domáca úloha je konkrétna práca, presne stanovená, ktorú zadáva učiteľ deťom na vyučovaní. Pokiaľ je domáca úloha správne zadaná, prináša úžitok. Je ale nutné, aby mala určité rysy. Najlepšia domáca úloha je žiadna domáca úloha, ale pokiaľ sa inak nedá a je tento druh činnosti nutné vykonať, nech sú pozitívne prvky čo najviac posilnené.

Charakteristika správne zadanej domácej úlohy:

1.       je zábavná, hravá a zaujímavá,

2.       netrvá dlho (rádovo len minúty),

3.       nie je náročná,

4.       reflektuje rozdiel schopností a zručností žiakov,

5.       stimuluje myslenie,

6.       nespolieha sa na pedagogickú prácu rodičov,

7.       nie je zadávaná pravidelne každú vyučovaciu hodinu,

8.       je z nej jasné, prečo je jej splnenie užitočné,

9.       nemusí byť podpísaná rodičom,

10.   pokiaľ je zacielená na spoločnú prácu dieťaťa s rodičom, mala by byť takto jednoznačne popísaná a navrhnutá.

Ideálne je,  ak je domáca úloha navyše dobrovoľná, má otvorené riešenie a  rozvíja kreativitu. Pokiaľ už musíme domácu úlohu zadať, mala by byť taká, aby posilnila obľúbenosť daného predmetu a bude viesť k radosti pri jej spracovaní. Potom budú spokojní aj rodičia.“

 

Obidvaja autori dávajú dôraz na zmysluplnosť zadávanej domácej úlohy. Je ale rozdiel medzi chápaním zmyslu a užitočnosti úlohy z pohľadu žiakov a z pohľadu učiteľa. Ak si učiteľ zodpovie na otázku, či je úloha užitočná – áno, neznamená to automaticky, že žiaci chápu zmysel úlohy. Ak si učiteľ zdôvodní zmysluplnosť domácej úlohy tým, že ňou „fixuje dané učivo“, potom ja k tým trom otázkam odborníka pripájam ešte jednu laickú otázku: je v centre našej pozornosti žiak alebo učivo?

 

Medzi charakteristikami správne zadanej domácej úlohy som nenašiel ani: „dieťa si robí spätnú väzbu, čo ovláda, kde má ešte medzery, na akej úrovni sa nachádza“. Dávanie spätnej väzby na vzdelávacie pokroky detí je podľa mňa odborná práca, ktorá by mala prebiehať priamo v škole. Najmä na prvom stupni, kde sa deti sebahodnoteniu ešte len pomaly učia. Aj odborník hovorí, že správna domáca úloha by sa „nemala spoliehať na pedagogickú prácu rodičov“. A dodáva: „Ďalšou diskutabilnou otázkou je efektivita domácich úloh. Učiteľ napr. zadá žiakom nejaké príklady na počítanie. Predpokladajme, že deti počítajú príklady samé. Tie majú určitú obtiažnosť. Pre niektorých žiakov sú ľahké, tým domáca úloha neprinesie nič. Pre určitú časť triedy sú optimálne zadané a žiak si niečo precvičí, upevní. Ale pre ďalšiu časť žiakov, často podstatnú, sú príliš ťažké. Takže sa trápia, sú znechutení, demotivovaní a čo je najhoršie, pri pokusoch o ich riešenie si fixujú a upevňujú chyby. To vedie k odporu ku školskej práci.“

 

Rovnako sa medzi charakteristikami dobrej domácej úlohy neobjavuje, že „domáca úloha je dôsledkom toho, že dieťa nevyužilo daný čas na hodine“  a tento „prirodzený dôsledok“ má vraj viesť deti k zodpovednosti.

Profesor Harris Cooper neodsudzuje rolu domácich úloh vo vyučovacom procese. Vo svojej 25-ročnej štúdii dokonca  uvádza ich pozitívny vplyv na študenta. Pre študentov stredných škôl sú domáce úlohy veľmi významné, no ich pozitívny vplyv klesá čím viac postupujeme do nižších ročníkov. Na základnej škole by preto podľa Cooperových výsledkov domáce úlohy nemali čo hľadať.  K téme zodpovednosti Haris Cooper uvádza: „Domáce úlohy dávajú žiakom falošný pocit zodpovednosti. Falošný preto, že deti si nebudujú túto zodpovednosť samostatne, ale k úlohám ich väčšinou „nútia“ rodičia (v tomto prípade aj učitelia). Tvorenie zodpovednosti tak stráca svoj význam.“

 

Juraj Droppa

 

Záverečná správa z auditu zameraného na kultúru a klímu školy

V diskusiách o problémoch nášho školstva sa najčastejšie spomínajú rôzne ľahko kvantifikovateľné indikátory, ako výsledky našich žiakov v medzinárodných testovaniach, miera nezamestnanosti absolventov, počty slovenských vysokoškolákov študujúcich v zahraničí, nízke investície do školstva a pod. Oveľa menej sa poukazuje na to, že mnohé z týchto „tvrdých dát“ priamo závisia od rôznych „mäkkých“ vlastností systému. Takých, akými sú napríklad kultúra a klíma našich škôl. Všetka pozornosť sa sústreďuje na merateľné veličiny a to, čo nevieme dobre merať, sa z nášho uvažovania vytráca.

Nadácia Orange sa preto v spolupráci s neziskovou organizáciou DOBRÁ ŠKOLA rozhodla vyvinúť a financovať podporný program pre školy, ktorý sa bude zameriavať práve na ich kultúru a klímu. V školskom roku 2016/17 bol pilotne spustený na štyroch základných školách. Jednou z nich je aj Škola u Filipa.

Prvou fázou programu Kultúra a klíma školy je audit na zapojených školách zameraný na zmapovanie východiskovej situácie v oblasti kultúry a klímy. Audit sa zameral na osem oblastí, ktoré sú pre formovanie kultúry a klímy školy rozhodujúce:

A. Fyzické prostredie školy

B. Kultúra, identita a ciele školy

C. Štýl riadenia, komunikácia medzi vedením školy a učiteľmi

D. Socioklíma a vzťahy medzi učiteľmi

E. Vyučovacie štýly, klíma na hodinách

F. Komunikácia a vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi

G. Socioklíma a vzťahy medzi žiakmi

H. Komunikácia a vzťahy medzi školou a rodičmi

 

Na Škole u Filipa sa audit uskutočnil v dňoch 29. 11. až 6. 12. 2016. Pozorovania, hospitácie a rozhovory zrealizoval tútor určený pre našu školu organizátormi celého projektu, v niektorých dňoch s pomocou kolegyne. Výsledkom auditu je správa určená vedeniu školy, z ktorej Vám ponúkame zhrnutia hlavných zistení.

 

Z čoho audit pozostával:

Analýza dokumentov školy, najmä Školský vzdelávací program, Školský poriadok, Správa o výchovnovzdelávacej činnosti, jej výsledkoch a podmienkach za školský rok 2015/2016 a ďalšie.

 

Dotazníky pre učiteľov, žiakov a rodičov, kde boli použité špeciálne dotazníky pre učiteľov, žiakov a rodičov zamerané na kultúru a klímu školy vytvorené firmou EXAM testing, spol. s r. o. Anonymné dotazníky boli administrované koncom októbra 2016. Vyplnilo ho 23 pracovníkov školy, 86 žiakov II. stupňa školy a 159 rodičov žiakov školy.

 

Rozhovory s vedením školy, učiteľmi, žiakmi a rodičmi

Počas auditu sa uskutočnilo niekoľko rozhovorov s vedením školy, učiteľmi, skupinou žiakov II. stupňa, ktorí sú členmi Školského parlamentu a skupinou rodičov.

 

Pozorovania vyučovacích hodín

Počas auditu absolvoval tútor hospitácie na 27 vyučovacích hodinách.

 

Pozorovanie porád

 

Pozorovanie života školy

 

Pozorovanie života školy prebiehalo priebežne počas všetkých dní auditu. Tútor sledoval život na škole pred začiatkom vyučovania, dianie na chodbách počas prestávok, v jedálni počas obeda, v šatniach a tiež po skončení vyučovania.

 

Vizuálny a funkčný audit školy

Vizuálny a funkčný audit interiérov a exteriérov školy bol vykonaný priebežne počas všetkých dní auditu. Tútor prešiel a fotograficky zdokumentoval predovšetkým interiér školy. Celkovo strávil hlavný tútor v škole 46 hodín, druhá tútorka 18 hodín.

 

Zhrnutie hlavných zistení

 

A. Fyzické prostredie školy

Rodičia, učitelia i žiaci vnímajú nedostatky nového sídla školy, ale vďaka proaktívnemu prístupu vedenia sú zhovievaví a zatiaľ iba vyjadrujú želania, nekomunikujú nespokojnosť.

 

B. Kultúra, identita a ciele školy

Škola dbá na budovanie svojej identity, ktorá je postavená na jasnej definícii poslania, hodnôt a ponuky. Poslanie, hodnoty aj ponuka sú živé, učitelia i rodičia nimi operujú vo svojom myslení, v reči i v konaní.

Učitelia a rodičia zdieľajú hodnoty a identitu školy, sú hrdí, že sú jej súčasťou. Žiaci identite a hodnotám rozumejú, ale nie sú na školu hrdí tak, ako ich rovesníci vo zvyšných troch školách.

Hodnoty školy sa odrážajú aj v rituáloch a zvyklostiach školy.

 

C. Štýl riadenia, komunikácia medzi vedením školy a učiteľmi

Riadenie školy je demokratické, založené na partnerskom prístupe, slobode, otvorenej komunikácii a úsilí o to, aby zamestnanci zdieľali zmysel toho, čo sa v škole deje.

 

D. Socioklíma a vzťahy medzi učiteľmi

Socioklíma medzi učiteľmi je na výbornej úrovni a je jedným z najvýraznejších motivačných faktorov pre učiteľov.

 

E. Vyučovacie štýly, klíma na hodinách

Na vyučovacích hodinách je prevažne príjemná pracovná atmosféra, strach alebo zosmiešňovanie sa vyskytujú minimálne alebo vôbec.

Učitelia používajú pestrú paletu vyučovacích metód, v rámci jednej hodiny ich striedajú, poskytujú žiakom priestor na ich vlastnú poznávaciu činnosť.

 

F. Komunikácia a vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi

Komunikácia a vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi sú prevažne založené na vzájomnej dôvere a rešpekte, občas sa však vyskytnú aj poruchy v komunikácii.

Žiaci sa pri vypĺňaní dotazníkov a čiastočne aj v rozhovore a na pozorovaných hodinách správajú ako konzumenti dobrej klímy a nepreberajú dostatočnú zodpovednosť za jej udržanie a kultiváciu; toto platí predovšetkým pre najstaršie ročníky vo vzťahu k učiteľom.

 

G. Socioklíma a vzťahy medzi žiakmi

Dobré vzťahy medzi žiakmi sú prioritou školy. Nastavené mechanizmy fungujú výborne a škola v tejto oblasti nemá problém, ktorý by potrebovala riešiť.

 

H. Komunikácia a vzťahy medzi školou a rodičmi

Vzťahy a komunikácia školy s rodičmi je na výbornej úrovni. Systém je nastavený dobre a funguje.

 

K. Celková klíma školy

Kultúra a klíma školy je tým, na čom tu záleží – a je to vidieť. Kultúra a klíma je na vysokej úrovni. Očakávania učiteľov a rodičov sú však vyššie, preto nie je dôvod nepokúsiť sa o ďalšie zlepšenie. Dôležitou oblasťou, na ktorú stojí za to sa sústrediť, je posilnenie afiliácie (pridruženia, pričlenenia) žiakov so školou.

 

Zhodnotenie jednotlivých oblastí kultúry a klímy školy na základe dotazníkového prieskumu medzi učiteľmi, žiakmi a rodičmi žiakov školy:

Čierna lomená čiara znázorňuje výsledky na Škole u Filipa. Šedý mnohouholník znázorňuje priemerný výsledok na ďalších troch školách. V otázkach, kde je čierna lomená čiara mimo šedého mnohouholníka, je výsledok na tejto škole lepší ako priemerný výsledok na zvyšných troch školách zapojených do projektu. V otázkach, kde je čierna lomená čiara vnútri šedého mnohouholníka, je výsledok na tejto škole horší ako priemerný výsledok na zvyšných troch školách zapojených do projektu.

 

Komentár ku grafu:

Vo všetkých ukazovateľoch respondenti hodnotili Školu u Filipa lepšie ako zvyšné tri školy. Mimoriadnu pozornosť si zaslúžia ukazovatele zamerané na komunikáciu a vzťahy. Vzťahy medzi učiteľmi, vzťahy medzi žiakmi, ako aj vzťahy medzi školou a rodičmi sa približujú k hodnote 90 %, čo je skutočne mimoriadny výsledok. Vzťahy medzi učiteľmi sú o 30 percentuálnych bodov lepšie ako vo zvyšných troch školách, čo je obrovský rozdiel.

Zaujímavé je, že ukazovateľ „celkové zhodnotenie klímy školy“, kde respondenti hodnotili klímu jedinou „známkou“, patrí k trom najnižšie hodnoteným ukazovateľom a spolu s fyzickým prostredím je aj ukazovateľom, kde je odstup Školy u Filipa od priemeru ostatných troch škôl zapojených do projektu najmenší. To by mohlo indikovať zvýšenú citlivosť respondentov na kultúru a klímu školy, z čoho vyplýva aj vysoká úroveň nárokov, ktoré voči škole v tejto oblasti majú.

Juraj Droppa

Ako učiteľ spozná žiaka, ktorého učenie baví?

Motivácia žiakov patrí k významným faktorom vplývajúcim na vyučovací proces.. Niektorí sa pre učenie motivujú rýchlo, iným to trvá dlhšie a niektorí sa pre učenie nezmotivujú nikdy. Aj taká je realita. V prípade, že učiteľ nevenuje motivácii žiakov dostatočnú pozornosť, znižuje efektívnosť svojho pedagogického snaženia.

V dnešnej dobe je  každému známe, že existuje motivácia vonkajšia a vnútorná. Pri vonkajšej motivácii ide najmä o snahu získať odmenu (bicykel za vysvedčenie) alebo sa vyhnúť trestu (zákaz používať počítač pre zlé známky). 

 Dnes nám ale rôzne vedecké experimenty prinášajú ďalšie a ďalšie dôkazy, že takto to funguje dobre, ale len u rutinných činností. Tam je možné naozaj výkon zvýšiť vidinou odmeny či hrozbou trestu. Lenže učenie nie je rutinná činnosť. Naopak. Každý človek sa rodí s úžasnou schopnosťou a potrebou orientovať sa vo svojom okolí, potrebou porozumieť tomu, ako čo funguje a prečo? Preto sa naučí hovoriť, chodiť, komunikovať, poznávať predmety okolo seba a zachádzať s nimi. Preto tiež dieťa stále kladie otázky. Prečo? A žiadnu vonkajšiu motiváciu, odmeny a tresty k tomu nepotrebuje. Naopak, dieťa často kladie otázky i napriek veľkej nechuti niektorých rodičov im odpovedať.

Prirodzené učenie prináša radosť s poznania. Dnes vieme,  že keď sa niečo naučíme, mozog vyprodukuje dopamínovú odmenu, ktorá má v mozgu rovnaké cieľové miesto ako napríklad heroín. Učenie samo prináša dobrý pocit, a to je silnou motiváciou k ďalšiemu poznávaniu a pokračovaniu v učení. Preto deti, pokiaľ nie sú „pokazené“, už ďalšiu vonkajšiu motiváciu k učeniu nepotrebujú. Experimenty ukazujú, že keď začneme za učenie deti odmeňovať alebo ich k učeniu nútiť, môže to vnútornú motiváciu úplne potlačiť. To občas aj v školách robíme a presne takto deti často „pokazíme“.

Vnútorne motivovaného žiaka uspokojuje samotné učenie. Medzi vnútorné motívy pri učení patrí sebarealizácia, zvedavosť, radosť z objavu, výkonnosť, potreba pochopiť, spolupracovať s druhými a niekam patriť. Pre vnútornú motiváciu žiaka je potrebné, aby učenie vnímal ako zmysluplnú činnosť. Ani jeden učiteľ však nemôže žiaka priviesť k úspechu, ak žiak sám nechce. Je možné ho povzbudiť, ukázať mu cestu, ale reálne kroky musí urobiť sám za seba.

 

Určite sa už mnoho učiteľov zamýšľalo nad tým, ako vlastne spoznať v škole žiaka, ktorý je perfektne vnútorne motivovaný, ktorý sa rád učí a je v škole spokojný.

Nad touto skutočnosťou sa zamýšľala aj  Soňa Rýdl, lektorka programu Rešpektovať a byť rešpektovaný.  V jednej z diskusií uviedla základné znaky zaujatého a vnútorne motivovaného dieťaťa:

 

1.      Je zaujaté a hlboko ponorené do riešenia úlohy.

2.      Prejavuje emócie, radosť, prekvapenie a nadšenie z toho, že niečo pochopilo.

3.      Dáva otázky k téme.

4.      Vie povedať, že niečomu nerozumie.

5.      Chyby vníma ako impulz k tomu, že má niečo urobiť ináč.

6.      Púšťa sa aj do náročnejších úloh, vynakladá veľkú snahu na prekonávanie prekážok.

7.      Nepotrebuje žiadnu odmenu a pochvalu. Robí veci preto, že mu dávajú zmysel a tešia ho.

  Koľko takýchto detí sedí dnes v našich triedach?

Juraj Droppa 

Domáce úlohy

       Podľa údajov z ročenky OECD z roku 2014 sa 15-ročný žiaci v Šanghaji venujú týždenne domácim úlohám 13,8 hodiny, slovenskí 3,2 hodiny. Pre zaujímavosť niekoľko ďalších krajín: Rusko 9,7 hodín/týždenne, Singapúr 9,4 hod. , Taliansko 8,7 hod.,  Česká republika 3,1 hod., Južná Korea 2,9 hod., Fínsko 2,8 hod. Je zaujímavé, že na „chvoste“ rebríčka je Fínsko, pretože táto krajina zároveň patrí medzi tie, v ktorých žiaci trávia najmenej hodín v škole. Fínske deti sú teda málo v škole a zároveň málo času venujú domácim úlohám. Napriek tomu dosahujú v testoch PISA jedny z najlepších výsledkov.  Naopak v Taliansku trávia žiaci veľa času v škole (891 hodín ročne oproti fínskym 632 hodinám), zároveň venujú veľa času domácim úlohám (8,7 hod. týždenne oproti fínskym 2,8 hod.) a pritom sú ich výsledky v testoch PISA o dosť horšie ako výsledky fínskych žiakov. Kvalita a efektívnosť sú teda aj vo vzdelávaní dôležitejšie ako samotná kvantita.

        O tom, či žiaci majú dostávať veľa alebo málo domácich úloh sa vedú dlhé debaty. Ja by som položil otázku ešte radikálnejšie. Nejde o množstvo ale o princíp: Majú žiaci dostávať vôbec nejaké domáce úlohy?. Tu je pár argumentov ZA a PROTI:

ZA

Pri prevládajúcom frontálnom vyučovaní sú žiaci málo aktívni. Väčšinu času len počúvajú a sledujú spolužiakov a učiteľa. Aby sa dieťa skutočne niečo naučilo, potrebuje si to samo vyskúšať a precvičiť. A to je jedna z hlavných funkcií domácich úloh.

Pre štúdium na strednej a hlavne na vysokej škole je dôležitá schopnosť  samoštúdia. Žiak, ktorý sa dostatočne skoro nenaučí sám sa doma učiť, môže mať neskôr problémy na strednej a hlavne na vysokej škole.

Pravidelné zaznamenávanie a vypracovávanie domácich úloh je vhodným prostriedkom na rozvíjanie pocitu zodpovednosti, sebadisciplíny a povinností.

Vďaka domácim úlohám môžu rodičia doma sledovať, čo sa deti v škole učia. Okrem toho vytvárajú úlohy vhodnú zámienku a príležitosť na vzájomnú komunikáciu medzi rodičmi a deťmi.

PROTI

Vyučovanie dnes zaberá žiakom viac času ako kedykoľvek v minulosti. Škola by si preto nemala nárokovať ešte ďalší čas na domáce úlohy. Poobedia majú mať žiaci voľné na iné aktivity, ktoré sú pre ich rozvoj tiež dôležité.

Učiť sa možno rôznymi formami, škola predstavuje iba jednu z nich.

Žiaci majú denne 4 – 5 rôznych predmetov. Ak by na väčšine z nich dostali domácu úlohu v rozsahu 20 minút, znamenalo by to takmer dve hodiny domácich úloh denne, čo je veľa.

Učiteľ má čas skontrolovať úlohu iba pár žiakom. Väčšina tak na svoju domácu úlohu nedostane spätnú väzbu, čo význame oslabuje jej efektívnosť.

Deti si často s úlohami nevedia rady a zamestnávajú s nimi rodičov, čo nie všetci rodičia vítajú.

K uvedenej téme existuje aj nemálo vedeckých štúdií, jedna dokonca 25 ročná tu: http://www.interez.sk/myslite-ze-domace-ulohy-ziakom-pomahaju-25-rocna-vedecka-studia-ukazuje-skutocny-efekt-deti/

Drvivá väčšina štúdií ukazuje, že neexistuje jednoduchá korelácia medzi množstvom domácich úloh a výsledkami školského systému. Ak narazíte na odbornú štúdiu, ktorá odporúča domáce úlohy ako vhodný nástroj na zlepšenie školských výsledkov, upozornite ma na ňu, rád si ju prečítam. Zatiaľ pre mňa ostáva zmysluplnosť domácich úloh stále otázna.

Juraj Droppa.

 

 

 

Sme samé ucho

- alebo čo povedali deti a mladí ľudia dňa 19.10.2016

 

v rámci celoškolského projektového bloku organizovaného v rámci stupňovaného štrajku s cieľom počúvať deti a mladých.

 

Otázky

Aký by mal byť učiteľ, s ktorým by ma bavilo učiť sa?

Čo má robiť učiteľ, aby ma učenie bavilo?

Prečo sú deti v školách štastné? Alebo neštastné?

Čo by sme sa mali v škole učiť?

Aké vlastnosti by mal mať učiteľ pri ktorom sa cítim dobre a učím sa rád?

Čo by mal robiť politik, aby sa v škole mali učitelia a deti dobre?

Kedy by ma škola bavila (nie zabavila)?

Ako by sme chceli fungovať v škole my?

... a mnohé ďalšie

 

Vzhľadom na východiskovú situáciu, kde boli stanovené otázky rozdielne – nedalo sa identifikovať z výpovedí, na čo deti kladú najviac dôraz, alebo čo vnímajú ako najdôležitejšie. Výroky sú rozdelené podľa toho ako bola ich výpoveď logicky cielená.

 

Deti, ktoré nevedeli písať sa vyjadrovali prostredníctvom kresby:

 

Menšie deti kreslili školu, kde by sa cítili dobre, čo v nej chcú robiť, ako by sa mali deti učiť. Prváci, pretože nemajú inú skúsenosť vo svojich kresbách kreslili

,,svoju školu,,. Na kresbách bolo viditeľné, že im záleží na svojej učiteľke, kamarátoch a ,,živých tvoroch,, ktoré považujú za prirodzenú súčasť školy.

 

Deti a mladí ľudia, ktorí sa vyjadrovali písomne sa sústredili na tieto kvality:

 

Vzdelávacie prostredie  - je pre deti a mladých ľudí dôležité. Uvedomujú si, že vzdelávacie prostredie je súčasťou vzdelávania. Kvalita vzdelávacieho prostredia bola popísaná ako súbor ,,dostatku,, kníh a pomôcok na vzdelávanie, aktivity, pokusy, živé tvory ako súčasť vzdelávacieho protredia..., zároveň aj priestor na oddych a hygienu je pre nich rovnako dôležitý. Tak isto vnímajú, že mať ,,bezpečné vzdelávacie prostredie,, nie je samozrejmosťou na Slovensku.

Vyjadrenia detí a mladých ľudí: Deti sú v škole šťastné, keď majú v škole zvieratko, keď majú gauč, keď voňajú záchody, keď majú pomôcky na učenie a pokusy...

 

Osobnosť učiteľa – deti a mladí ľudia venovali osobnosti učiteľa významnú časť výpovedí. Kvalitu učiteľa pomenovali viacerými rozličnými prívlastkami. Učiteľ nie je pre nich uniformná osobnosť - oceňujú rôznorodosť a široké spektrum zručností učiteľa.  Identifikované kvality učiteľa sú vnímané ako prirodzená súčasť osobnosti učiteľa zo strany detí a mladých ľudí. (pozn. vieme, že zručnosti učiteľa nie sú prirodzenou súčasťou jeho osobnosti. Učiteľ má osobnostné predpoklady, ale jeho majstrovstvo potrebuje čas a podporu, aby sa rozvinulo. Aj učitelia potrebujú vzdelávanie a podporu, tak aby sa rozvíjala ich osobnosť...) Deťom a mladým ľuďom záleží na učiteľoch, uvedomujú si, aký dôležitý je pre nich oddych a byť šťastný. Veľmi dôležitá zručnosť učiteľa je pre nich ,,zmysel pre humor,, a zároveň vedieť sa radovať.

Vyjadrenia detí a mladých ľudí: Učiteľ by mal byť chápavý, milý, hravý, rozumný, veselý, všestranný, priateľský, vzdelaný, úprimný, tvrdohlavý, uvedomelý, srdečný, lákavý dôkladný, priateľský, vynikajúci, vtipný, cieľavedomý, nápaditý, ohromujúci, vnímavý, zhovievavý, ,,summer hill,, , zaujímavý, silné nervy, empatický, energický, trpezlivý, múdry, ctižiadostivý...

 

Komunikácia – významná súčasť výpovedí. Rešpektujúca komunikácia (súčasť partnerského vzťahu), ktorá zahŕňa pocit ,,nebáť sa priznať chybu,,. Deti vnímajú, že komunikácia je základ všetkého a cez komunikáciu sa budujú vzťahy. Potrebujú učiteľa/ku, ktorý/á má ,,vyvinutú komunikáciu,, J vzbudzuje záväzok pracovať na komunikácii.

Vyjadrenia detí a mladých ľudí: Potrebujeme, aby nás učitelia počúvali, aby sme mali priestor vyjadriť sa, aby boli všetky deti v očiach učiteľov rovnocenné, aby sme mali priestor vyjadriť sa, aby sme mohli slobodne vyjadriť svoj názor a učitelia nás akceptujú, učiteľ musí mať vyvinutú komunikáciu...

 

 

Vzdelávací obsah – deti a mladí ľudia sa chcú učiť pre reálny život. Oceňovali by partcipatívnu tvorbu vzdelávacieho obsahu. Nie je to však explicitne pomenované vo výrokoch. Cítiť z tejto oblasti rešpekt.

Dôležitá je  pre nich zmysluplnosť preberaného učiva - aby vedeli, na čo im to je, potrebujú aby to bolo pre nich zaujímavé, aby to vedili to prepojiť so životom. V tejto spojitosti je vidieť potrebu primeraného obsahu, čo už prechádza viac do formy "nie dlhé powerpointy". Boli tam aj dve protichodné vyjadrenia - aby nás pripravovali pre život, nie pre inú školu a potom bolo hodnotené pozitívne, že ich pripravujú pre vyššie stupne štúdia. Je spôsobené uvedomením, že sú súčasťou vzdelávacieho systému, ktorý nie je práve v najlepšom stave a je potrebné byť pripravený na to, čo ich čaká.

Vyjadrenia detí a mladých ľudí: Potrebujeme, aby sme sa učili podstatné veci - neučili zbytočnosti, aby nás školy pripravovali na život a nie na ďalšie školy, aby  nás učili zručnostiach, ktoré môžeme využiť v bežnom živote...

 

Kvalita vzdelávania – deti a mladí ľudia si uvedomujú dôležitosť metód a foriem vzdelávania. Oceňujú nástroje, ktoré podporujú pochopenie, vzbudzujú záujem a zvedavosť, dokážu objaviť radosť z pochopenia fungovania sveta a svojho života. Dôležitá je pomenovaná základná potreba detstva pri učení a to ,,hra,,. Hra ako nástroj potrebný nástroj učenia a radosti.

Vyjadrenia detí a mladých ľudí: Potrebujeme veľa rozmanitosti na hodinách, jednotvárne učenie škodí, viac hravého učenia, aby nás učitelia podporovali v tom, v čom sme dobrí, aby sme mali možnosť hrať sa náučné hry, projektové vyučovanie a prezentácie (nie dlhé)...

 

Systém hodnotenia – deti a mladí ľudia oceňujú systém hodnotenia, ktorý dáva ,,šancu,, zlepšovať sa podľa svojich schopnosti a špecifík/osobitostí. Pomenovávajú slovné hodnotenia ako efektívny nástroj. Nepomenovávajú body, alebo percentá v systéme hodnotenia. Tí ktorí majú skúsenosť so známkami sa vyjadrujú, že nechcú známkovanie.

Vyjadrenia detí a mladých ľudí: Potrebujeme systém hodnotenia, ktorý nie je hodnotenie len známkami, vždy máme možnosť druhej šance, potrebujeme slovné hodnotenie...

 

Vzťahy – potreba sociálnych vzorov a modelovania. Deti a mladí ľudia potrebujú školu v ktorej majú partnerské a priateľské vzťahy. Rovnako so spolužiakmi, ale aj s učiteľmi. Uvedomujú si inú kvalitu vzťahu s učiteľmi a inú so spolužiakmi.

,,Priateľský vzťah,,  je záväzok, ktorý zaväzuje obidve strany starať sa oň.

Deti potrebujú cítiť, že učiteľovi záleží na nich ako osobnostiach, a zároveň rovnako aj na ostatných deťoch. Identifikované slovné spojenie: ,,Záleží mi na tebe,,.

Vyjadrenia detí a mladých ľudí: Potrebujeme, aby nás učitelia brali vážne, aby boli učitelia naši kamaráti... záver jednej žiačky ,,milujem túto školu,,.

 

 

Ďakujem za možnosť zúčastniť sa a zaznamenať posolstvá tých úžasných osobností – Vašich detí a mladých ľudí, ktoré do tejto školy chodia.

 

 

Aneta Chlebničanová

aneta@nds.sk,

 

Poznáte príbeh o zajačikovi ?

Zajačik príde natešený po prvom dni v škole domov: "Mami, mami, súťažili sme v skokoch a vyhral som." Na druhý deň príde už trochu menej radostný, ale stále šťastný: "Súťažili sme v behu a skončil som tretí." Ďalší deň príde zajačik domov mĺkvy. Po hodine plaču povie, čo sa stalo: "Súťažili sme v plávaní a skončil som posledný." Mamka zajačica ho povzbudzuje: "Ale no, však to je v poriadku, si dobrý v behu a výborný v skokoch, nevadí, že plávanie Ti až tak nejde."

 "Ale keď pani učiteľka mi povedala, že od teraz budem musieť pracovať iba na tom plávaní," odpovedá zajačik.

Posilňovanie slabých stránok je iba prevenciou voči nezdarom. Ak chceme byť naozaj špičkoví, ak chceme aby naše deti boli špičkové, sú to práve silné stránky, ktoré potrebujeme spoznať, rozvíjať a využívať.

Minule sme hovorili viac o výchove (mimochodom, už viete aký ste typ rodiča?) a teraz, aby sme to vyvážili, to bude viac o vzdelávaní. Ale vy už viete, že sa to nedá celkom oddeliť.

Chcem vám predstaviť a ponúknuť jeden nástroj pre mapovanie zručností detí. Aplikáciu môžu deti používať v škole s učiteľmi ale aj doma s rodičmi. Ideálne je, keď ju používajú sami (čo môže urobiť žiak, nesmie urobiť učiteľ) a učiteľ s rodičmi sú len sprievodcovia a poradcovia.

Asi už tušíte prečo Vám to odporúčam. Áno, aplikácia má veľa spoločných znakov s cieľmi a hodnotami Školy u Filipa. Jeden som už spomenul vyššie v zátvorke. 

Vyučovací proces je u nás  zameraný najmä na cieľavedomú motiváciu žiakov k aktívnemu učeniu sa prostredníctvom činnosti. („nezáujem je dôsledkom nezáujmu“) a pozitívne vnímanie seba  i okolitého sveta –  veríme, že pocit vlastnej hodnoty priamo motivuje človeka k výkonu („rastie to, čomu venujeme pozornosť“ - preto si viac všímame pozitíva). Rovnako hlavným cieľom aplikácie Co umím je podpora pozitívnej motivácie a zdravého sebavedomia žiakov.

 

V Škole u Filipa sa zameriavame na individuálny prístup a orientáciu na osobnosť žiaka. Aj aplikácia Co umím  pomáha podporovať jedinečnosť každého žiaka.

Našou silnou stránkou je úzka spolupráca s rodinou, preto sa ju snažíme ďalej rozvíjať. J A aplikácia Co umím prináša prepojenie medzi školu, rodinou a neformálnym vzdelávaním.

 

Takže najskôr krátke motivačné video: https://www.youtube.com/watch?v=-JxuSIIYsUI

A teraz sľúbená aplikácia zadarmo J http://www.coumim.cz/

 

PS: a ako bonus mám pre Vás ešte jednu otázku, ktorú sa môžete opýtať Vašich detí každý deň pri spoločnej večeri: "Aké dobré veci sa dnes stali?"

Juraj Droppa

 

Výchova nevýchovou.

Tento blog by mohol byť rekorde krátky, stačil by odkaz na konci textu. Predsa len pár viet, možno skôr otázok, lebo otázky sú veľmi dôležité. Ak sú správne položené a zaujímavé, vyvolávajú zvedavosť a túžbu po poznaní. Možno ste už počuli o známej vete nositeľa Nobelovej ceny za fyziku Richarda Feynmana, keď vo svojom životopise spomína, ako ho mama zvykla spovedať, keď poobede prišiel zo školy: „Tak čo si sa dnes v škole opýtal?“ Skvelá výchova!

Tak poďme na tie otázky a začnime s tou výchovou: Čo má mať v škole vyššiu prioritu: vzdelávanie alebo výchova?

„Myslím si, že za výchovu svojich detí sú zodpovední hlavne rodičia a učiteľ má vzdelávať. Ak rodič svoju úlohu nezvláda, tak ťažko čakať od učiteľa, že to napraví.“ – názor učiteľky v diskusii na internete.

„Sme vzdelaní, ale zlí.“  - myslí si psychológ Carl Rogers

„Nedovoľte, aby vaša túžba naučiť prehlušila túžbu vychovať.“ – zas hovorí Vít Hejný, tiež učiteľ.

Nie je protiklad výchova – vzdelávanie umelý?

Umožňuje vôbec organizácia vyučovania (rozvrhy, úväzky) výchovné pôsobenie?

Určite všetci poznáte dvojkoľajnú výchovu. Čo nedovolí mamka, povolí ocko a naopak. Problém sa presúva medzi rodičov a záujem dieťaťa je zrazu druhoradý. To isté sa však môže stať aj medzi školou a rodinou. Ak nie je pôsobenie rodičov a učiteľov v súlade, dieťa má veľmi citlivé „radary“, ktorými to rýchlo odhalí. Stačí nevinná poznámka alebo gesto (mávnutie rukou) na adresu učiteľky a autorita aj dôvera je naštrbená. Na druhej strane, keď rodičia aj učitelia ťahajú za jeden povraz, má to pozitívny vplyv nielen na správanie ale aj na vzdelávacie výsledky detí.

Položili ste si niekedy zásadnú otázku: O čo Vám vo výchove vašich detí ide? Čo chcete svojou výchovou dosiahnuť? Podobné otázky na telo Vám bude klásť Katka Králová vo videách nižšie. A „donúti“ Vás úprimne a poctivo na ne odpovedať.

Zaručených receptov a vyskúšaných rád, čo zaberajú pri výchove detí je plný internet. Na Výchove nevýchovou mi je ale sympatické to, že má niečo spoločné so Školou u Filipa.

V Škole u Filipa sa snažíme držať zásady: „čo môže urobiť žiak, nesmie urobiť učiteľ“ a viesť žiakov k vlastnej aktivite. Rovnako aj „Nevýchova“ Vás vedie k tomu, aby ste sami dokázali plánovať, organizovať a vyhodnocovať vlastné výchovné pôsobenie.

V Škole u Filipa vieme, že „nezáujem je dôsledkom nezáujmu“. Aj „Nevýchova“ je cieľavedome zameraná na motiváciu rodičov k aktívnej zmene komunikácie s deťmi.

V Škole u Filipa vieme, že: „Každý je génius. Ale ak budete posudzovať rybu podľa toho, či sa dokáže vyškriabať na strom, strávi celý život vo viere, že je neschopná.“  Rovnako ani „Nevýchova“ Vám neponúka všeobecné rady platné pre všetkých ale pomôže Vám, aby ste Vy sami našli ten najlepší spôsob pre Vás a Vaše deti.

 

Takže, nech sa páči, pohodlne sa usaďte, kliknite na žlté tlačidlo, zadajte mailovú adresu, počúvajte a pozerajte....kedykoľvek a kdekoľvek.

https://www.nevychova.cz/zdarma/k001/v1?utm_source=fb&utm_medium=post&utm_campaign=20160729b

Juraj Droppa

Štrajk!

Dlho som premýšľal nad touto témou. Čo napísať o štrajku, aby som sa neopakoval pre tých, ktorí to sledujú a majú dostatok informácii a zároveň, aby som bol zrozumiteľný pre tých, ktorí nemajú čas alebo chuť tému sledovať v médiách?

Nakoniec som sa rozhodol použiť slová niekoho iného. Je to už starší text, z februára, keď vrcholila prvá fáza učiteľského štrajku. No je to stále aktuálne a výstižnejšie by som to povedať nevedel:

http://www.tyzden.sk/spolocnost/29671/vazeni-strajkujuci-ucitelia/

Autor dáva (aspoň pre mňa) zrozumiteľnú odpoveď na otázku: o čom je tento štrajk?...o dôstojnosti učiteľov a našej budúcnosti.

A ešte jeden aktuálny status zo sociálnej siete, ktorý ma tiež oslovil: „Na Ďumbierke za vaše/naše práva na slušné a moderné vzdelávanie bojuje aj zajtra "Sedem statočných". My rodičia ďakujeme, že nestrácate ideály, že školstvo môže a má byť hodnotou. Bystrica a okolie v štrajku: GASko, Taják, Radvaň, Jazyčka, Ďumbierka a Badín. Hm, aspoň my rodičia vieme, kde sú učitelia, ktorí sú schopní učiť deti aj kriticky myslieť a mať vlastný názor.“

A o aké hodnoty ide?....Napríklad: iniciatíva, úsilie, trpezlivosť, vytrvalosť, ale aj spolupráca a komunikácia, či sebadôvera a zodpovednosť.

Ktorý rodič by si neželal, aby jeho potomok disponoval takýmito kompetenciami?

Lenže takéto kľúčové kompetencie nemôže žiakom pomáhať vytvárať a rozvíjať ten učiteľ, kto si ich doposiaľ nevytvoril sám a kto ich sám v sebe ďalej nerozvíja.

Takže, ak chcú učitelia v tejto skúške obstáť, byť úspešní a svojim žiakom ísť príkladom, musia byť nielen iniciatívni a vytrvalí ale aj spolupracovať a svoje konanie komunikovať. V neposlednom rade si veriť a byť zodpovední. Držím im palce.

Juraj Droppa

Cena obedu

     Už máte odpoveď na otázku: kto by mal zaplatiť za obed Vášho dieťaťa? Ja áno. Som to ja. Teda nemyslím si, že by som za obed Vášho dieťaťa mal zaplatiť ja, ale Vaša odpoveď (podľa mňa) mal byt: ja.

     A na tomto mieste by sme mohli túto tému uzavrieť. Lenže žijeme v spoločnosti, kde nie všetko je v súlade so zdravým rozumom a Vaša cena za obed sa radikálne zvýšila, preto je potrebné povedať viac.

     Úlohou školy nie je poskytovať deťom stravovacie služby, od toho sú iné inštitúcie. Ale keďže deti trávia v škole veľa času, škola by mala zabezpečiť, aby sa deti mali kde najesť. Či veríte alebo nie, zabezpečiť priestory a podmienky na vyučovanie na Ružovej bolo oveľa jednoduchšie ako zabezpečiť deťom teplý obed.

     V prvom rade si treba uvedomiť, že v areály, kde sa práve nachádza naša škola nie je žiadna jedáleň ani reštaurácia, kde  by sa varilo. Jediné miesto, kde sa dá najesť je výdajňa (jedlo sa tu len vydáva, nevarí sa), ktorú prevádzkuje spoločnosť HASCO. Áno, vedeli sme to, už keď sme sa rozhodovali, či presťahovať školu na Ružovú. Vždy máte aspoň dve možnosti, tá druhá bola zánik. Dohodli sme sa teda s prevádzkovateľom výdajne, že jedlo sa pre deti bude dovážať z Jedálne Fatra.

     Keď som v úvode písal o zdravom rozume, tak to nebola náhoda. Podľa zákona sa môže deťom v škole podávať len strava zo školskej jedálne. Tak sme teda od apríla tohto roku začali vybavovať, aby bola Jedáleň Fatra aj školskou jedálňou. Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami, ale môžem Vás ubezpečiť, že sme splnili všetky zákonné podmienky a nebolo ich málo. Lenže ministerstvu školstva to nestačilo a školskú jedáleň neschválilo. Svoje rozhodnutie oprelo o dva absurdné tvrdenia. Prvé: podľa jazykového výkladu slova „jedáleň“ sa musí vraj v jedálni jedlo aj konzumovať a v tej „našej“ by sa jedlo len pripravilo a konzumovalo by sa vo výdajni. Druhé: zriaďovateľom školskej jedálne vraj nemôže byť spoločnosť, ktorá prevádzkuje živnosť (spoločnosť HASCO). Ani jeden z týchto argumentov nemá oporu v zákone, preto sme sa proti rozhodnutiu odvolali a sme pripravení sa s ministerstvom súdiť.

      Aký to má súvis s cenou obedu? Dostávame sa znova k pôvodnej otázke: kto by mal zaplatiť za obed Vášho dieťa? Určite ste boli v reštaurácii na obedové menu, takže viete koľko ste za obed zaplatili? Bolo to viac či menej ako 3€? Ako je potom možné, že v školskej jedálni ste vlani za obed zaplatili približne 1€? Na školské stravovanie poskytuje dotáciu štát prostredníctvom mesta alebo obce. Mesto ale poskytuje dotáciu len školským jedálňam zaradením v sieti. Teda takým, čo majú rozhodnutie z ministerstva. Takže kým nemáme kladné rozhodnutie z ministerstva, na dotáciu môžeme zabudnúť. Aká veľká je tá dotácia?  Asi 0,5€ na jeden obed. Pýtate sa, ako dokážu v školskej jedálni navariť obed za 1,50€?  Tiež by ma to zaujímalo. Je na to asi viac vysvetlení, ktoré by si zaslúžili samostatný blog: cena je úmerná kvalite a množstvu, alebo sú tam ďalšie skryté dotácie, alebo je to naozaj možné a všetky reštaurácie majú veľké zisky z trojeurových obedových menu....

     Keď už hovoríme o cene, tak ešte trochu počítania: podľa dodávateľa stravy sa cena obedu skladá z dvoch zložiek: 1. réžia, náklady na samotné uvarenie jedla (energie, mzdy, doprava...) je 1,20 € a je približne rovnaká či varíte jedlo pre šesťročného prváčika alebo dospelého učiteľa. 2 .  hodnota potravín je 1,40 €, (II. stupeň) prípadne 1,10 € (I. stupeň). Určite chodíte nakupovať a občas si niečo doma uvaríte. Tak posúďte sami, či je to cena, ktorú ste ochotní zaplatiť za jeden obed Vášho dieťaťa v škole. 

Juraj Droppa

Stravovací systém v širších súvislostiach

   Nedávno som čítal zaujímavý článok o tom, ako správanie živočíchov formovala evolúcia. Vlky a psy si mohli vybrať medzi potravou, ktorá ich nasýtila, no nechutila im, a šancou získať buď oveľa lepšiu stravu, alebo mať na obed kameň. Ako sa rozhodli? Vedci zistili, že vlky uprednostňujú riskantné správanie v oveľa väčšej miere ako psy. Výsledky zhrnuté do čísel ukázali, že vlky si vybrali rizikovú misku v ôsmich z desiatich prípadov. Teda až 80 percent vlkov by pri hľadaní potravy podstúpilo možnosť, že zostanú hladné. „Rizikové skóre“, ktoré dosiahli psy bolo 58 percent. Teda 42 psov zo sto dá prednosť akejkoľvek strave pred šancou získať čosi navyše. Vysvetlenie sa zdá byť logické – pes sa postupne menil, najmä vďaka domestikačnému zásahu ľudí, z pôvodného lovca na zviera, ktoré si potravu nájde skôr v miske než v lese. Od ľahšieho spôsobu získania potravy sa odvíja aj jeho nižšia ochota riskovať. Experiment potvrdil evolučnú hypotézu o rizikovom správaní – povedané ľudovou rečou  - uprednostniť vrabca v hrsti pred holubom na streche. Alebo rečou slovenských politikov – ľudia potrebujú istoty.

Ako to súvisí so stravovacím systémom?

   Doteraz mali deti istotu jedného jedla. Jeho kvalita však bola pochybná o čom svedčí počet detí, ktoré sa stravovali v školskej jedálni na Bakosske. Rovnako aj rýchlosť s akou sa deti v jedálni naobedovali, keďže prevažná časť porcie ostala na tanieri, následne v koši, v lepšom prípade si na zvyškoch pochutnali domestifikované zvieratká. Rodič aj dieťa ale malo istotu, že každý deň na obed na tom tanieri „niečo“ bude. Minimálne riziko.

   Prichádza ale požadovaná zmena – chceme si vyberať z viacerých druhov jedál. Táto na prvý pohľad pozitívna zmena však prináša riziko voľby a zodpovednosti za vlastný výber. Ak si chcem vybrať, čo mám rád a čo mi chutí, musím si vybrať vopred. Ak to nestihnem podľa nastavených pravidiel, riskujem, že budem hladný. Možnosť získať niečo viac zo sebou prináša stratu istoty nižšej kvality.

   Škola u Filipa bola zakladaná na princípoch slobody a zodpovednosti. Slobody a zodpovednosti rodičov, detí aj učiteľov. Stravovací systém na Ružovej je aplikáciu týchto princípov slobodnej voľby a osobnej zodpovednosti.

A cena?

   Tej sa budem venovať nabudúce. Zatiaľ si skúste každý sám odpovedať na otázku: Kto by mal zaplatiť za obed Vášho dieťaťa?

 

Juraj Droppa