Domáce úlohy - čo hovoria odborníci

          Daniel H. Pink je autorom štyroch provokatívnych kníh o meniacom sa svete práce, ktoré boli preložené do 31 jazykov.  Referencie tu:  https://en.wikipedia.org/wiki/Daniel_H._Pink . Čo si myslí o motivácii si môžete pozrieť tu: https://www.ted.com/talks/dan_pink_on_motivation

                Vo svojej knihe: Čo nás poháňa – Drive, píše o domácich úlohách takto:

„Pomáhajú deťom domáce úlohy, ktoré dostávajú, aby sa naozaj niečo naučili? Alebo jednoducho kradnú ich voľný čas pre strnulosť a nesprávne návyky? Učitelia, predtým ako rozdáte ďalšie časovo náročné úlohy, prebehnite ich týmto testom domácich úloh.

Položte si tieto tri otázky:

1.       Ponúkam žiakom určitú autonómiu v tom ako a kedy majú túto úlohu spraviť?

2.       Podporuje táto úloha rozvoj tým, že by ponúkala nejakú originálnu, zaujímavú úlohu – ako protiklad k bezmyšlienkovitému preformulovaniu niečoho, čo sme už robili v škole?

3.       Chápu moji žiaci zmysel tejto úlohy? Môžu vidieť ako táto dodatočná domáca aktivita prispeje k niečomu väčšiemu, na čom trieda pracuje?

Ak je odpoveď na ktorúkoľvek z otázok nie, môžete úlohu prerobiť. A, rodičia, sledujte domáce úlohy svojich detí, aby ste vedeli, či podporujú záväzok alebo podriadenie? Nezabíjajme čas našich detí úlohami bez zmyslu. S trochou premýšľania a snahy môžeme zmeniť domáce úlohy na domáce učenie sa.“

                Robert Čapek je lektor, psychológ, učiteľ a didaktik. Referencie tu: http://robertcapek.cz/

Vo svojej knihe: Moderní didaktika: Lexikon výukových a hodnoticích metod, o domácich úlohách píše:

„Je dôležité od seba oddeliť 2 pojmy – domáce učenie a domáce úlohy. Domáce učenie je dôležitou súčasťou vzdelávania. Žiak by sa mal podľa vlastného záujmu a pod vedením rodičom zaoberať  tým, čo mu prinesie nové vedomosti a zručnosti, nejaký praktický úžitok. Patrí sem aj príprava na vyučovanie, učenie slovíčok, čítanie a ďalšie činnosti. Domáce učenie by malo byť zábavnou sociálnou interakciou, pri ktorej sa rodičia s deťmi pravidelne stretávajú  a vďaka ktorému majú častejší kontakt.

Domáca úloha je konkrétna práca, presne stanovená, ktorú zadáva učiteľ deťom na vyučovaní. Pokiaľ je domáca úloha správne zadaná, prináša úžitok. Je ale nutné, aby mala určité rysy. Najlepšia domáca úloha je žiadna domáca úloha, ale pokiaľ sa inak nedá a je tento druh činnosti nutné vykonať, nech sú pozitívne prvky čo najviac posilnené.

Charakteristika správne zadanej domácej úlohy:

1.       je zábavná, hravá a zaujímavá,

2.       netrvá dlho (rádovo len minúty),

3.       nie je náročná,

4.       reflektuje rozdiel schopností a zručností žiakov,

5.       stimuluje myslenie,

6.       nespolieha sa na pedagogickú prácu rodičov,

7.       nie je zadávaná pravidelne každú vyučovaciu hodinu,

8.       je z nej jasné, prečo je jej splnenie užitočné,

9.       nemusí byť podpísaná rodičom,

10.   pokiaľ je zacielená na spoločnú prácu dieťaťa s rodičom, mala by byť takto jednoznačne popísaná a navrhnutá.

Ideálne je,  ak je domáca úloha navyše dobrovoľná, má otvorené riešenie a  rozvíja kreativitu. Pokiaľ už musíme domácu úlohu zadať, mala by byť taká, aby posilnila obľúbenosť daného predmetu a bude viesť k radosti pri jej spracovaní. Potom budú spokojní aj rodičia.“

Obidvaja autori dávajú dôraz na zmysluplnosť zadávanej domácej úlohy. Je ale rozdiel medzi chápaním zmyslu a užitočnosti úlohy z pohľadu žiakov a z pohľadu učiteľa. Ak si učiteľ zodpovie na otázku, či je úloha užitočná – áno, neznamená to automaticky, že žiaci chápu zmysel úlohy. Ak si učiteľ zdôvodní zmysluplnosť domácej úlohy tým, že ňou „fixuje dané učivo“, potom ja k tým trom otázkam odborníka pripájam ešte jednu laickú otázku: je v centre našej pozornosti žiak alebo učivo?

Medzi charakteristikami správne zadanej domácej úlohy som nenašiel ani: „dieťa si robí spätnú väzbu, čo ovláda, kde má ešte medzery, na akej úrovni sa nachádza“. Dávanie spätnej väzby na vzdelávacie pokroky detí je podľa mňa odborná práca, ktorá by mala prebiehať priamo v škole. Najmä na prvom stupni, kde sa deti sebahodnoteniu ešte len pomaly učia. Aj odborník hovorí, že správna domáca úloha by sa „nemala spoliehať na pedagogickú prácu rodičov“. A dodáva: „Ďalšou diskutabilnou otázkou je efektivita domácich úloh. Učiteľ napr. zadá žiakom nejaké príklady na počítanie. Predpokladajme, že deti počítajú príklady samé. Tie majú určitú obtiažnosť. Pre niektorých žiakov sú ľahké, tým domáca úloha neprinesie nič. Pre určitú časť triedy sú optimálne zadané a žiak si niečo precvičí, upevní. Ale pre ďalšiu časť žiakov, často podstatnú, sú príliš ťažké. Takže sa trápia, sú znechutení, demotivovaní a čo je najhoršie, pri pokusoch o ich riešenie si fixujú a upevňujú chyby. To vedie k odporu ku školskej práci.“

Rovnako sa medzi charakteristikami dobrej domácej úlohy neobjavuje, že „domáca úloha je dôsledkom toho, že dieťa nevyužilo daný čas na hodine“  a tento „prirodzený dôsledok“ má vraj viesť deti k zodpovednosti.

Profesor Harris Cooper neodsudzuje rolu domácich úloh vo vyučovacom procese. Vo svojej 25-ročnej štúdii dokonca  uvádza ich pozitívny vplyv na študenta. Pre študentov stredných škôl sú domáce úlohy veľmi významné, no ich pozitívny vplyv klesá čím viac postupujeme do nižších ročníkov. Na základnej škole by preto podľa Cooperových výsledkov domáce úlohy nemali čo hľadať.  K téme zodpovednosti Haris Cooper uvádza: „Domáce úlohy dávajú žiakom falošný pocit zodpovednosti. Falošný preto, že deti si nebudujú túto zodpovednosť samostatne, ale k úlohám ich väčšinou „nútia“ rodičia (v tomto prípade aj učitelia). Tvorenie zodpovednosti tak stráca svoj význam.“

Juraj Droppa

1 comment - Domáce úlohy - čo hovoria odborníci

Leave a reply