Výzva
Jeden týždeň
v školskom roku môžu žiaci našej školy (od siedmeho ročníka) stráviť podľa
svojich predstáv. Keďže ani v živote nie je všetko ideálne a zdroje
sú obmedzené, aj pre tento týždeň platia isté obmedzujúce pravidlá, ktoré učia
deti byť kreatívne a flexibilné. Voláme to VÝZVA.
Prečo to robíme a aký to má
zmysel?
Lebo samostatnosť, spolupráca a zodpovednosť
je dôležitejšia ako vybrané slová a násobilka. ... Že nie?...Myslíte si,
že budúci zamestnávatelia vašich detí ich budú na prijímacom pohovore skúšať
násobilku a vybrané slová, alebo skôr ocenia ich samostatnosť, schopnosť
spolupracovať a prijať zodpovednosť? Keď si budú vaše deti o pár
rokov zakladať rodiny a rozhodovať sa s kým strávia zvyšok života
v jednej rodine, vybrané slova ani malá násobilka asi nebudú tie
najdôležitejšie kritériá. Ale to, či sa váš partner dokáže sám postarať
o domácnosť, keď budete chorá, či dokáže spolupracovať alebo nechá všetko
na vás alebo či dokáže prevziať zodpovednosť, to by zavážiť mohlo. Netvrdím, že
vybrané slová a násobilka nie sú dôležité. Ale ak má niekto vysoko
rozvinuté zručnosti ako je samostatnosť, spolupráca a zodpovednosť, tak sa
tie vybrané slova a násobilku naučí sám, keď ich bude potrebovať. Keď vie
niekto len tú násobilku a vybrané slová a nemá rozvinuté tzv. „mäkké“
zručnosti, bude to mať v živote ťažšie.
Lebo naučiť sa
prijímať a zvládať výzvy je pre život dôležité. Naučiť sa prehrávať
a robiť chyby je ešte dôležitejšie. Nie je dôležité koľkokrát padne boxer
na kolená. Dôležité je, aby vstal vždy o jeden krát viac ako padne.
Lebo naučiť
sa, že zmena je jediná istota, ktorá vás v živote čaká, je na
nezaplatenie.
Takže ako to prebieha?
Žiaci dostanú
primeranú mieru autonómie. Môžu sa samy rozhodnúť kam pôjdu, čo tam budú robiť
a s kým strávia ten čas. Možnosť rozhodovať o tom, čo budem
robiť je veľmi dôležitý prvok motivácie. Majú niekoľko mesiacov na prípravu
a päť obmedzujúcich pravidiel:
1.
Týždeň strávia mimo Banskej Bystrice – pokiaľ
nevyjdete z komfortnej zóny „mama hotel“, nemôžete prejaviť samostatnosť
2.
Rozpočet – 5€ na osobu na deň (strava,
ubytovanie, doprava...) – zdroje sú obmedzené, priestor na spoluprácu
3.
Bez pomoci a podpory príbuzných – šanca
prevziať zodpovednosť sám za seba, ísť na chatu k strýkovi by bolo
obídenie pravidla č.2
4.
Minimálne jeden dospelý – bezpečnosť je dôležitá
5.
Bez mobilu – skutoční ľudia okolo mňa sú
dôležitejší ako virtuálny svet
Siedmaci to už
majú tento rok za sebou. Zvládli to. Naučili sa veľa užitočných vecí: že keď
prší, do stanu môže natiecť voda, pitvať rybu, na koľko krajcov chleba sa dá
natrieť jedna Májka, uvariť obed pre trinásť kamarátov...jednoducho dokázali sa
postarať samy o seba. A hlavne, dokázali vydržať! Vo vytrvalom daždi
pod stanom to už vyzeralo „na uterák“ a mnohí dospelí by to možno vzdali.
Oni to zvládli až do konca. Rešpekt! Sú bohatší o skúsenosti, ktoré im už
nikto nezoberie. Skúsenosť je neprenosná a nedá sa odbaviť prednáškou.
Zvládli to aj
rodičia?
Keď sme si
v pondelok ráno v Dúhe sadli s deťmi do kruhu a bavili sa
o tom, čo za ten týždeň zažili a prežili, lebo reflexia je dôležitá,
bol som na nich hrdý, ako to zvládli a že to celé úsilie pred tým malo
zmysel. Na záver však prišiel okamih, z ktorého mi je ešte stále smutno.
Podmienky výzvy splnili, až na tú poslednú – bez mobilu. Učiteľka na záver
pripomenula, že je škoda, ak jeden účastník mal so sebou mobil. To by nebol až
taký problém, v každom stáde sa predsa nájde jedna čierna ovca J A ten jeden
„čierny pasažier“ sa možno cítil aj nepríjemne. Ale nebolo to tak. Deti sa
postupne zažali priznávať: aj ja som mala mobil, aj ja, aj ja...na koniec
vysvitlo, že mobil mali pri sebe takmer všetci. Obchádzanie pravidla sa stalo
normou.
V škole
by sme deti o tom, že celý týždeň mobil nepotrebujú, zrejme dokázali
presvedčiť. Diskutovali sme s nimi na túto tému hodiny
a hodiny...argumentovali, presviedčali, motivovali...a skoro sa nám to
podarilo. Takmer všetky deti však prítomnosť mobilu zdôvodňovali rodičmi: „mne
povedali rodičia, aby som si ho zobral“.
Aká je
skúsenosť detí? Pravidlá sa dajú obchádzať. V tomto prípade dokonca v
„tajnom“ spojení s rodičom za chrbtom učiteľa.
Aká je naša
skúsenosť? Že pravidlo „bez mobilu“ sme zvolili správne, malo svoj zmysel. Len
je pre nás výzvou zacieliť naše pôsobenie okrem žiakov aj na ďalšiu skupinu –
rodičov.
Zatiaľ mi nie
je celkom zrejmé, z čoho pramení viera niektorých rodičov, že jedno
konkrétne technické zariadenie – mobil, dokáže ochrániť moje dieťa. Pre
nezasvätených uvádzam, že jeden dospelý pri sebe mobil mal, takže prenos
informácií bol zabezpečený. Lebo hlavný argument, ktorý uvádzali deti,
a neviem či dospelí majú iný, bol: „čo ak sa ti niečo stane?“ Nie je to trochu nebezpečné? Učiť deti, že
keď máš pri sebe mobil, si v bezpečí? Nemali by sme ich radšej naučiť
používať svoju šedú hmotu v hlave?
Tú majú stále zo sebou, ale signál všade nie je a baterka sa tiež raz
vybije.
Na záver sa
ešte raz vrátim k samotnej podstate
a zmyslu VÝZVY. Pomôžem si slovami žiačok zo základnej školy v Berlíne, kde zaviedli
skutočne inovatívne spôsoby výučby založené a princípoch slobody a
sebaregulovaného učenia. Tieto násťročné dievčatá píšu vo svojej knihe: "Ten, kto prevezme zodpovednosť, sa učí
zvládať veci a nenechať si všetko postaviť hotové pred nos. To je dôležité pre
život. A v škole by sme sa mali učiť pre život, ale nie je tam vlastne nič, za
čo by sme mohli prevziať zodpovednosť. Ani za vyučovanie, ani za učebný plán,
ani za podobu učebných priestorov, ani za výber učiteľov. Kde je tak veľa
predpísané, neostáva veľa priestoru na zodpovednosť. Prečo je také ťažké nájsť
miesto, kde by deti mohli prevziať zodpovednosť? Je to asi v tom, že mnoho
dospelých nám pri plnení dôležitých úloh jednoducho nedôveruje. Myslia si, že
na to nie sme dostatočne starí. Pokúšala som sa vypomáhať v jednej škôlke. "Je
nám ľúto, ale o niečo také nemáme vôbec záujem. Príď, keď budeš staršia."
Ako často som to už počula! Myslela som si, že vychovávateľky sa budú tešiť,
keď im dobrovoľne pomôžem. Veď práve ony sú vraj také prepracované. A kto
vlastne môže deťom lepšie rozumieť, než my, deti? Je ťažké prevziať
zodpovednosť aj v útulku pre zvieratá. Prečo? To je dobrá otázka. Často
počúvame, že sme príliš mladí. Pýtame sa: "Ako to? Na čo sme príliš mladí?
Aby sme vyvenčili psov? Hladkali mačky? Roztrieďovali veci? Pozametali klietku?"
Je to naozaj zábavné. Niekam zavoláme, ponúkneme sa, že preberieme
zodpovednosť. A tí ľudia na druhom konci drôtu nám povedia: "Nejde to,
nemáme nikoho, kto za teba prevezme zodpovednosť." Niekto iný na nás musí
dávať pozor, aby sme sa naučili zodpovednosti. Čo si o nás vlastne myslia?
Myslia si, že sme neschopní a nemusia nás brať vážne, pretože sme predsa len
deti?"
Juraj Droppa
2 comments - Výzva
Tak isto som sa zamyslela nad slovami školáčok z "Berlína" , že deti v podstate nemajú príležitosť dostať príležitosť "zapojiť sa " do diania od tejto spoločnosti , kým nemajú 18 rokov. My všetci dospelí, by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako podporiť deti v prevzatí zodpovednosti. Som rada, že v tejto škole ich k tomu vediete...Ďakujeme Klimentovci
nedá mi len pre poriadok a korektnú informovanosť krátko reagovať, nakoľko sa môže stať, že niektorí chlapci, či ich rodičia by sa mohli cítiť dotknutí...
V skupine chlapcov bol naozaj len jeden ,,čierny pasažier“, takže všeobecné tvrdenie, že mobil mali pri sebe takmer všetci, nie je celkom naj...
Inak, Jurajove zhodnotenie : ,,Rešpekt!", je z môjho pohľadu ( časť ich výzvy som bol s nimi - bod č.4 pravidiel :-) ) fakt na mieste. Tie deti boli ( sú ) úžasné a napriek nepriazni počasia boli nezlomné a ľahkosť, s akou to všetko zvládali, som im úprimne závidel.
Ďakujem, Rasťo Stračina