Výzva

Jeden týždeň v školskom roku môžu žiaci našej školy (od siedmeho ročníka) stráviť podľa svojich predstáv. Keďže ani v živote nie je všetko ideálne a zdroje sú obmedzené, aj pre tento týždeň platia isté obmedzujúce pravidlá, ktoré učia deti byť kreatívne a flexibilné. Voláme to VÝZVA.

Prečo to robíme a aký to má zmysel? 

Lebo samostatnosť, spolupráca a zodpovednosť je dôležitejšia ako vybrané slová a násobilka. ... Že nie?...Myslíte si, že budúci zamestnávatelia vašich detí ich budú na prijímacom pohovore skúšať násobilku a vybrané slová, alebo skôr ocenia ich samostatnosť, schopnosť spolupracovať a prijať zodpovednosť? Keď si budú vaše deti o pár rokov zakladať rodiny a rozhodovať sa s kým strávia zvyšok života v jednej rodine, vybrané slova ani malá násobilka asi nebudú tie najdôležitejšie kritériá. Ale to, či sa váš partner dokáže sám postarať o domácnosť, keď budete chorá, či dokáže spolupracovať alebo nechá všetko na vás alebo či dokáže prevziať zodpovednosť, to by zavážiť mohlo. Netvrdím, že vybrané slová a násobilka nie sú dôležité. Ale ak má niekto vysoko rozvinuté zručnosti ako je samostatnosť, spolupráca a zodpovednosť, tak sa tie vybrané slova a násobilku naučí sám, keď ich bude potrebovať. Keď vie niekto len tú násobilku a vybrané slová a nemá rozvinuté tzv. „mäkké“ zručnosti, bude to mať v živote ťažšie.

Lebo naučiť sa prijímať a zvládať výzvy je pre život dôležité. Naučiť sa prehrávať a robiť chyby je ešte dôležitejšie. Nie je dôležité koľkokrát padne boxer na kolená. Dôležité je, aby vstal vždy o jeden krát viac ako padne.

Lebo naučiť sa, že zmena je jediná istota, ktorá vás v živote čaká, je na nezaplatenie.

Takže ako to prebieha?

Žiaci dostanú primeranú mieru autonómie. Môžu sa samy rozhodnúť kam pôjdu, čo tam budú robiť a s kým strávia ten čas. Možnosť rozhodovať o tom, čo budem robiť je veľmi dôležitý prvok motivácie. Majú niekoľko mesiacov na prípravu a päť obmedzujúcich pravidiel:

1.       Týždeň strávia mimo Banskej Bystrice – pokiaľ nevyjdete z komfortnej zóny „mama hotel“, nemôžete prejaviť samostatnosť

2.       Rozpočet – 5€ na osobu na deň (strava, ubytovanie, doprava...) – zdroje sú obmedzené, priestor na spoluprácu

3.       Bez pomoci a podpory príbuzných – šanca prevziať zodpovednosť sám za seba, ísť na chatu k strýkovi by bolo obídenie pravidla č.2

4.       Minimálne jeden dospelý – bezpečnosť je dôležitá

5.       Bez mobilu – skutoční ľudia okolo mňa sú dôležitejší ako virtuálny svet

Siedmaci to už majú tento rok za sebou. Zvládli to. Naučili sa veľa užitočných vecí: že keď prší, do stanu môže natiecť voda, pitvať rybu, na koľko krajcov chleba sa dá natrieť jedna Májka, uvariť obed pre trinásť kamarátov...jednoducho dokázali sa postarať samy o seba. A hlavne, dokázali vydržať! Vo vytrvalom daždi pod stanom to už vyzeralo „na uterák“ a mnohí dospelí by to možno vzdali. Oni to zvládli až do konca. Rešpekt! Sú bohatší o skúsenosti, ktoré im už nikto nezoberie. Skúsenosť je neprenosná a nedá sa odbaviť prednáškou.

Zvládli to aj rodičia?

Keď sme si v pondelok ráno v Dúhe sadli s deťmi do kruhu a bavili sa o tom, čo za ten týždeň zažili a prežili, lebo reflexia je dôležitá, bol som na nich hrdý, ako to zvládli a že to celé úsilie pred tým malo zmysel. Na záver však prišiel okamih, z ktorého mi je ešte stále smutno. Podmienky výzvy splnili, až na tú poslednú – bez mobilu. Učiteľka na záver pripomenula, že je škoda, ak jeden účastník mal so sebou mobil. To by nebol až taký problém, v každom stáde sa predsa nájde jedna čierna ovca J A ten jeden „čierny pasažier“ sa možno cítil aj nepríjemne. Ale nebolo to tak. Deti sa postupne zažali priznávať: aj ja som mala mobil, aj ja, aj ja...na koniec vysvitlo, že mobil mali pri sebe takmer všetci. Obchádzanie pravidla sa stalo normou.

V škole by sme deti o tom, že celý týždeň mobil nepotrebujú, zrejme dokázali presvedčiť. Diskutovali sme s nimi na túto tému hodiny a hodiny...argumentovali, presviedčali, motivovali...a skoro sa nám to podarilo. Takmer všetky deti však prítomnosť mobilu zdôvodňovali rodičmi: „mne povedali rodičia, aby som si ho zobral“.

Aká je skúsenosť detí? Pravidlá sa dajú obchádzať. V tomto prípade dokonca v „tajnom“ spojení s rodičom za chrbtom učiteľa.

Aká je naša skúsenosť? Že pravidlo „bez mobilu“ sme zvolili správne, malo svoj zmysel. Len je pre nás výzvou zacieliť naše pôsobenie okrem žiakov aj na ďalšiu skupinu – rodičov.

Zatiaľ mi nie je celkom zrejmé, z čoho pramení viera niektorých rodičov, že jedno konkrétne technické zariadenie – mobil, dokáže ochrániť moje dieťa. Pre nezasvätených uvádzam, že jeden dospelý pri sebe mobil mal, takže prenos informácií bol zabezpečený. Lebo hlavný argument, ktorý uvádzali deti, a neviem či dospelí majú iný, bol: „čo ak sa ti niečo stane?“  Nie je to trochu nebezpečné? Učiť deti, že keď máš pri sebe mobil, si v bezpečí? Nemali by sme ich radšej naučiť používať svoju šedú hmotu v hlave?  Tú majú stále zo sebou, ale signál všade nie je a baterka sa tiež raz vybije.

Na záver sa ešte raz vrátim  k samotnej podstate a zmyslu VÝZVY. Pomôžem si slovami žiačok zo  základnej školy v Berlíne, kde zaviedli skutočne inovatívne spôsoby výučby založené a princípoch slobody a sebaregulovaného učenia. Tieto násťročné dievčatá píšu vo svojej knihe: "Ten, kto prevezme zodpovednosť, sa učí zvládať veci a nenechať si všetko postaviť hotové pred nos. To je dôležité pre život. A v škole by sme sa mali učiť pre život, ale nie je tam vlastne nič, za čo by sme mohli prevziať zodpovednosť. Ani za vyučovanie, ani za učebný plán, ani za podobu učebných priestorov, ani za výber učiteľov. Kde je tak veľa predpísané, neostáva veľa priestoru na zodpovednosť. Prečo je také ťažké nájsť miesto, kde by deti mohli prevziať zodpovednosť? Je to asi v tom, že mnoho dospelých nám pri plnení dôležitých úloh jednoducho nedôveruje. Myslia si, že na to nie sme dostatočne starí. Pokúšala som sa vypomáhať v jednej škôlke. "Je nám ľúto, ale o niečo také nemáme vôbec záujem. Príď, keď budeš staršia." Ako často som to už počula! Myslela som si, že vychovávateľky sa budú tešiť, keď im dobrovoľne pomôžem. Veď práve ony sú vraj také prepracované. A kto vlastne môže deťom lepšie rozumieť, než my, deti? Je ťažké prevziať zodpovednosť aj v útulku pre zvieratá. Prečo? To je dobrá otázka. Často počúvame, že sme príliš mladí. Pýtame sa: "Ako to? Na čo sme príliš mladí? Aby sme vyvenčili psov? Hladkali mačky? Roztrieďovali veci? Pozametali klietku?" Je to naozaj zábavné. Niekam zavoláme, ponúkneme sa, že preberieme zodpovednosť. A tí ľudia na druhom konci drôtu nám povedia: "Nejde to, nemáme nikoho, kto za teba prevezme zodpovednosť." Niekto iný na nás musí dávať pozor, aby sme sa naučili zodpovednosti. Čo si o nás vlastne myslia? Myslia si, že sme neschopní a nemusia nás brať vážne, pretože sme predsa len deti?"

Juraj Droppa

2 comments - Výzva

Leave a reply