ENGNadaní motiváciou
„Nadaní motiváciou“
Prevzaté od PDCS.
Vysoká motivácia, teda schopnosť
nadchnúť sa pre nejakú činnosť a vytrvať v nej, je pre úspech v živote väčšou
výhodou, než vysoké IQ. Zhoduje sa na tom väčšina detských psychológov.
Dôležitosť IQ u detí – už takmer sto rokov - výrazne nadhodnocujeme. Intelekt
nie je pre úspech a pocity spokojnosti v živote až tak dôležitý. Psychológovia
Adele a Allen Gottfriedovci dokonca navrhujú zaviesť zvláštne znejúci pojem,
hovoria o špecifickom talente - deťoch, ktoré sú „nadaní motiváciou“
(“motivationally gifted”). Títo psychológovia vyše 40 rokov priebežne sledujú
skupinu 130 detí v rámci tzv. Fullerton Longitudinal Study (http://psych.fullerton.edu/fls/). Od narodenia
detí až do ich štyridsiatky sledovali, ako sa formoval ich život, ako sa v ňom
odrazili ukazovatele počiatočných kognitívnych schopností, detskej zvedavosti,
rodinnej klímy, prístupu učiteľov, stimulujúceho rodinného a školského
prostredia, ako aj rôzne podoby odmien a trestov. Počas desiatok rokov
sledovali až 18 000 faktorov u každého dieťaťa. Dnes sú tieto deti
štyridsiatnikmi. Väčšina z nich vyštudovala rozličné školy a viac či menej
úspešne sa aj uplatnili alebo neuplatnili v zamestnaniach, ktorým sa venujú.
To, čo sa potvrdzovalo úplne systematicky, bolo zistenie, že na počiatočnom IQ
až tak nezáležalo. 19% detí z náhodne vybratej detskej vzorky malo v ich
9-rokoch a neskôr dosť vysoké IQ. V štandardných testoch to bolo aj okolo 130
bodov, ale vysoký intelekt nebol rozhodujúcim ukazovateľom ich vzdelávacej a
neskôr pracovnej úspešnosti. Väčšiu úlohu
než intelekt v tomto kontexte zohrávala prirodzená schopnosť sebamotivácie -
teda či mali deti intristickú potrebu objavovať a poznávať veci a javy okolo
seba, či ich bavilo učenie, bez ohľadu na to, čo sa vyžadovalo alebo
nevyžadovalo v škole. Statusové, materiálne alebo finančné odmeny za učenie,
ktoré prichádzali zvonka, nemali z dlhodobého hľadiska takmer žiadny efekt. Ako
najdôležitejšie sa ukázalo, vytvoriť pre dieťa učebný priestor v tom smere, kde
dieťa prejavilo vlastný záujem. Rodičia mali tendenciu deliť poznávanie na
„užitočné“ a „neužitočné“. Podľa toho aj ohraničovali aktivity, ktorým sa podľa
nich dieťa má a nemá venovať. Nechápali, že to, čo sa v budúcnosti ukáže ako
„užitočné“, spravidla dnes nevieme určiť. Výskum zaznamenal aj niekoľko zaujímavých
drobnejších pozorovaní. Napríklad sa ukázalo, že rodičia, ktorí sami radi
čítali, necielene fungujú ako inšpiratívny vzor. Ich deti čítajú častejšie a
viac, než deti rodičov, ktorí nie sú „postihnutí čitateľskou vášňou“. Častejšie
čítanie u týchto detí nakoniec viedlo k ich lepšej čitateľskej zdatnosti a
neskôr aj k širšiemu prehľadu a napokon aj k porovnateľne vyššej úspešnosti v
živote. Pritom nebolo rozhodujúce, koľko kníh mali rodičia v ich domácnosti,
tento efekt sa prejavoval rovnako v chudobnejších aj bohatších rodinách.
Intelektuálna „zvedavosť“ a snaha o samostatné proaktívne zmocňovanie sa sveta,
ktorá sa prejavovala už u 9-ročných detí, sa v ich živote podobnom štýle
prejavovala aj po niekoľkých desiatkach rokov. To nie sú až také novinky.
Výskumníci podobné zistenia zdôrazňujú už dlho. Ako hovorí René Islas (z
Národnej asociácie pre nadané deti), to, čo je prekvapujúce je skôr zatvrdilosť
a štandardné myslenie tvorcov pedagogických koncepcií, monitorovania a
hodnotenia parametrov vzdelávania v práci s talentovanými deťmi. Aj po
desiatkach rokov takýchto zistení sa tam stále sledujú predovšetkým ukazovatele
IQ a iných parametrov kognitívnych schopností, a nie motiváciu k učeniu. Na
Slovensku to asi nebude výrazne iné. Škoda.
Článok od Rebeccy Hagherty je tu https://goo.gl/6N4t1s
Juraj Droppa